Știri din oraș

18. november je Európskym dňom ochrany detí pred sexuálnym vykorisťovaním a sexuálnym zneužívaním. Ako jedno z opatrení na predchádzanie týmto trestným činom páchaným na deťoch ustanovil Výbor ministrov Rady Európy v roku 2015 tento deň za Európsky deň ochrany detí pred sexuálnym vykorisťovaním a sexuálnym zneužívaním.

19. november je Svetovým dňom prevencie týrania a zneužívania detí. Svetový deň prevencie týrania detí, vyhlásila Svetová ženská organizácia v Ženeve v roku 2000 a má všetkým pripomenúť, že aj deti majú svoje práva na ochranu pred rôznymi formami násilia. 

20. november je Svetovým dňom detí. V tento deň si pripomíname prijatie Deklarácie práv dieťaťa a Dohovoru o právach dieťaťa. Deklaráciu práv dieťaťa prijala Organizácia spojených národov v roku 1959. Dňa 20. novembra 1989 prijalo Valné zhromaždenie OSN Dohovor o právach dieťaťa. Tento dokument postupne ratifikovalo 193 krajín, v dôsledku čoho sa stal najširšie prijatou zmluvou o ľudských právach v histórii. Dohovor o právach dieťaťa je prvým právne záväzným medzinárodným nástrojom presadzovania práv detí, pričom definuje občianske, politické, ekonomické, sociálne, zdravotné a kultúrne práva detí.

S akými prípadmi násilia páchaného na deťoch sa vo svojej praxi najčastejšie stretávate?

V poslednom období sú to najviac sexuálne zneužívané deti. Ale samozrejme, stretávame sa aj s prípadmi detí, ktoré boli dlhodobo bité, s deťmi, na ktorých bolo páchané psychické násilie ako napr. ponižovanie, vulgárne nadávky, zatváranie v tmavých miestnostiach. Napokon ako u fyzického násilia, tak aj u sexuálneho zneužívania je vždy prítomné aj psychické násilie, nakoľko akékoľvek násilie voči dieťaťu, mu spôsobuje  aj závažnú psychickú traumu. Čím je ale dieťaťu ten, čo ubližuje bližší, tým je situácia pre neho náročnejšia a traumatizujúcejšia. Prečo? Je jednoduchšie sa zdôveriť, ak nám ublíži cudzia osoba, ale ak nám ubližuje osoba, ktorá nás má chrániť, ktorú máme radi, sme presvedčení, že je to naša vina a vtedy mlčíme. Hanbíme sa za to, obviňujeme sa, hnevá nás to a sužuje. Takto presne sa cítia aj deti, ktorým ubližujú tí najbližší. V posledných rokoch zaznamenávame zvýšený počet prípadov detí, ktoré sú sexuálne obťažované prostredníctvom sociálnych sietí.

Kto je najčastejšie páchateľom násilia na dieťati?

Okruh páchateľov je veľmi široký. Od priateľov, známych cez rodinných príslušníkov, blízke osoby až po osoby, ktoré zneužívajú závislosť dieťaťa a to nielen v rodine, ale aj  v škole, v záujmových krúžkoch, v športových kluboch, a aj v cirkvi. Mýtom, ktorý panuje v spoločnosti je, že najčastejším páchateľom násilia na deťoch je cudzia osoba, ktorú dieťa nepozná. Opak je pravdou a dokazujú to aj mnohé výskumy. Najčastejšími páchateľmi sú ľudia dieťaťu známi –  rodičia, súrodenci, rodinní známi, rovesníci. A ak by ste sa pýtali, kto sa uchyľuje k násiliu v rodinách voči deťom častejšie, či matky alebo otcovia, tak výskumy ukazujú, že je to približne rovnako na oboch stranách.  A či sú obeťami násilia viac dievčatá alebo chlapci, tak ručička váh je viac na strane dievčat.

Je možné rozpoznať typické príznaky týchto prípadov?

Aj áno aj nie. Je dôležité, aby sme znaky týraných, sexuálne zneužívaných detí dokázali identifikovať, aby sme sa stali vnímavejší. Ale to si vyžaduje sa v tejto oblasti vzdelávať. Znaky môžeme identifikovať v oblasti fyzického a duševného zdravia. Týrané dieťa býva často chorľavé, objavujú sa u neho modriny na neobvyklých miestach, zlomeniny, vystavuje sa bez problémov ohrozujúcim situáciám, môže sa u neho prejavovať zvýšená agresivita namierená voči iným, ale aj voči sebe. Špecifické znaky je možné identifikovať v správaní, prejavoch a reakciách dieťaťa, ale napr. aj v kresbách. Dieťa niekedy nedokáže vypovedať, čo sa s ním deje, ale vie to vyjadriť kresbou. Stáva sa aj, že si nič nevšimneme a napriek tomu je dieťa týrané alebo sexuálne zneužívané. Deti sa za to, čo sa im deje hanbia, obviňujú sa, majú strach, že budú musieť oni odísť z rodiny, preto ju všemožne chránia a maskujú stopy po násilí.

Veľa sa hovorí o tom, že ľudia by mali byť viac všímaví k sebe aj k svojmu okoliu. Čo je prvým varovným signálom, kedy by sme mali spozornieť?

Určite by sme si mali všímať náhle zmeny v správaní dieťaťa.  Ak sa z veselého dieťaťa náhle stane dieťa ustrašené, neverí si, obáva sa akéhokoľvek dotyku, aj pohladenia, môže sa niečo vážne diať. Nemusí ísť hneď o násilie, ale treba tomu venovať pozornosť. Ak má dieťa modriny na zvláštnych miestach, ak ho počujete spoza dverí, či stien kričať, plakať, alebo sa začína správať agresívne, začína nekontrolovane ubližovať iným treba spozornieť a nemlčať. Tieto deti, najmä kvôli ich zvláštnemu správaniu bývajú vyčleňované z kolektívu, nemajú kamarátov. Možno sa zdá, že pri týchto príznakoch nemusí ísť ešte o nič vážne. To je pravda, môže to byť iba niečo situačné, mohlo sa niečo v rodine stať. Ale ak to trvá dlho a opakuje sa to, prípadne sa stav dieťaťa zhoršuje, môže to súvisieť aj s násilím. Prejavy týraných detí sa spočiatku od väčšiny veľmi nelíšia, keď však spozornieme čím skôr, môžeme zastaviť násilie včas a možno aj zachrániť život dieťaťa.

Ako je potrebné postupovať v prípade, že máme podozrenie na páchanie násilia alebo akéhokoľvek zlého zaobchádzania s dieťaťom?

Predovšetkým je potrebné nezostať ticho. Pokiaľ sa dieťa zdôverí je dobré, ak ho sprevádzame celým procesom. V prípade ak sa nechce vrátiť domov a je vo vážnom ohrození, je dôležité okamžite kontaktovať políciu (158), orgán  SPODaSK a nahlásiť to, čo dieťa povedalo. Prioritou ale je, ak je dieťa zranené, aby mu bola zabezpečená okamžite lekárska starostlivosť. Nie je vhodné sa dieťaťa pýtať na úplné detaily, najmä ak ide o podozrenie na sexuálne zneužívanie. To je potrebné nechať na políciu. Pre dieťa je dôležité, že mu niekto dôveruje a chce mu pomôcť. Nemali by sme mu ale sľúbiť, že to, čo nám povie, zostane naším spoločným tajomstvom. Tento sľub by sme museli porušiť, nakoľko ak ide o podozrenie na trestný čin, je v zmysle zákona povinnosť ho nahlásiť. Ak sa nám dieťa nezdôverilo a máme podozrenie na týranie, mali by sme informovať orgán sociálno-právnej ochrany detí, prípadne políciu a zdieľať svoje podozrenie.

Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí majú strach nahlásiť podozrenie na násilie, napríklad pre obavy, že by mohli situáciu ešte zhoršiť?

Každý z nás má určite obavy, ak je svedkom, keď sa ubližuje iným, najmä deťom. Rozmýšľame nad tým, čo sa stane, ak sa do situácie zaangažujeme. Hlavou nám beží: „Ochráni mňa a moju rodinu niekto? Čo ak sa celá situácia obráti voči mne?“ Vo väčšine z nás však zvíťazí. “Ale ochráni niekto bezbranné dieťa, ktoré je vystavené násiliu?“ Môžeme byť totiž pre neho poslednou  šancou na zastavenie násilia.

Ohlásiť násilie na dieťati sa dá aj anonymne. Na políciu, na prokuratúru aj na príslušnom oddelení Úradu práce sociálnych vecí a rodiny. Listom, emailom, telefonicky. Je potrebné vedieť meno a priezvisko dieťaťa, vek, jeho adresu, miesto kde sa zdržuje, meno, priezvisko a adresu jeho rodičov. Ústredie práce má  zriadenú na tento účel aj bezplatnú telefonickú linku 0800 191 222. A ak máme pochybnosti môžeme sa poradiť s odborníkmi v rôznych organizáciách, ktorí sa tejto téme venujú. Nájdeme ich na www.bezmodrin.sk Okrem toho  je tam veľa zaujímavých informácií a možnosti sa vzdelávať v tejto téme.

Ako sa mení psychický stav detí, ktoré sú vystavené násiliu. Aké dlhodobé následky to môže mať na ich život?

Ťažko to napísať na pár riadkov. Násilie môže mať na každé dieťa, ktoré nim prešlo iné následky. Jedno dieťa môže byť utiahnuté a celý život sa nedokáže presadiť. Obviňuje sa alebo obviňuje iných a nedokáže sa vymaniť z role obete. Alebo sa  aj v dospelosti stáva opätovne obeťou násilného partnera, prípadne sa  z neho stáva násilná osoba. Môže mať závažné psychické problémy, môže si ubližovať, rezať sa, môže mať samovražedné tendencie, nedokáže nadviazať plnohodnotný vzťah. Ale môže sa z tejto ťažkej situácie aj dostať a nemusí mať závažné následky. Je to najmä v prípadoch, ak dostane adekvátnu odbornú pomoc, ak opätovne zažije bezpečie, láskyplné prostredie, začne veriť ľuďom. V takom prípade sa bludný kruh násilia dokáže pretrhnúť.

Koľko nových prípadov násilia páchaného na deťoch ste zaznamenali za obdobie rokov 2023 – 2024?

Za rok 2023 sme zaznamenali 113 nových prípadov násilia na deťoch. Venujeme sa im priamo v našich zariadeniach – Centre pre deti a rodiny, v Bezpečnom ženskom dome. Pracujeme s nimi aj v teréne a ambulancii.

Ako pomáha vaša organizácia detským obetiam násilia?

Poskytujeme im pomoc, podporu, bezpečie, krízovú intervenciu,  sociálne, psychologické  a špeciálno-pedagogické poradenstvo. V prístupe k deťom využívame aj  prvky arteterapie, muzikoterapie, canisterapie, hipoterapie, snoezelen. Snažíme sa, im poskytnúť veľa lásky a s tým súvisí aj „plné vrece“ trpezlivosti pri prekonávaní následkov traumy, ktorú  násilie spôsobilo. Týrané deti reagujú totiž mnohokrát nevyspytateľne. Preferujeme čo najmenej detí pod jednou strechou, aby sme sa im mohli individuálne venovať . A oni nám to oplácajú keď sa usmievajú, vymýšľajú huncútstvá a sú šťastné. Ale  cesta k tomu je často dlhá a hrboľatá. Práve preto sa snažíme robiť aj prevenciu a vytvorili sme preventívny program KOZMO a jeho dobrodružstvá, ktorý má vynikajúce referencie od pedagógov, pedagogičiek, psychológov a psychologičiek. Viac o programe na www.kozmove-dobrodruzstva.sk

Práca s deťmi a obeťami násilia je určite psychicky náročná. Čo vás osobne motivuje a kde nachádzate zmysel pokračovať v tejto práci?

To, že je náročná, to je pravda a preto veľká vďaka všetkým, ktorí  ju robia s obrovskou láskou a nevzdávajú to. Mám obrovské šťastie na ľudí okolo seba, vďaka za nich. Ale aj za ich rodiny, ktoré ich podporujú, bez nich by to išlo iba ťažko. A čo motivuje mňa? Za mňa je motivácia jednoduchá a možno aj trochu „sebecká“. Ak sa mi podarí za deň vyčarovať úsmev na tvári aspoň u jedného človeka, tak aj ja som šťastnejšia. A čo iného si priať? Možno, ak by sme sa viac sústredili na to, aby sme boli spokojní a šťastní, tak by aj okolie okolo nás bolo pozitívnejšie a šťastnejšie. Šťastie je totiž nákazlivé.  

Mali ste niekedy momenty, kedy ste chceli zmeniť povolanie? Ak áno, čo vás priviedlo späť?

Samozrejme, že áno. Začiatky boli naozaj náročné. Spočiatku som nebola špeciálnou pedagogičkou, ale stavebnou techničkou, „zháňačkou“ piesku, vápna, tehiel, cementu, dreva, okien – samozrejme, že všetko zadarmo, lebo sme získali rodinný dom, financie neboli a bolo ho potrebné zrekonštruovať. Postupne sme v ňom vybudovali prvé krízové centrum pre  týrané deti a matky s deťmi na Slovensku. Veľa nocí som rozmýšľala, či to zvládnem. Obrovskú silu som ale dostávala z rodiny a podporovalo ma  mnoho skvelých ľudí, ktorých som na tejto ceste stretla a ktorým som za to vďačná. Niekedy som si, keď už toho bolo veľa hovorila, že by bolo možno jednoduchšie predávať palacinky alebo lokše.  A potom zazvonil telefón, že nás chce niekto podporiť, alebo že sa podarilo zachrániť ďalšie dieťa či ženu, obeť domáceho násilia. A myšlienky na lokše a palacinky sa rozplynuli.

Môžete sa podeliť o konkrétny prípad, kedy zachránilo zdravie a život dieťaťa práve všímavosť okolia?

Asi väčšina prípadov, ktorá sa dostane k nám do Centra Slniečko, súvisí s tým, že si niekto niečo všimol, nebál sa povedať či podať oznámenie.  Alebo dieťa našlo odvahu a začalo hovoriť, najskôr v náznakoch a keď zistilo, že je prijímané,  že sa niekto o neho zaujíma a je v bezpečí, tak sa zdôverilo s tým, čo sa mu deje. Tých prípadov, o ktorých by sa dalo hovoriť je za tých viac ako 30 rokov naozaj veľa. Za každým sa skrýva veľa utrpenia ale aj mnoho radosti. Najmä ak zažijete neuveriteľný „prerod“ dieťaťa, ktoré si zažilo napríklad sexuálne zneužitie a po čase ho vidíte smiať sa, dokáže vás spontánne objať, tešiť sa z maličkostí, pritom keď prišlo do Centra bolo nahnevané, nikoho sa nedokázalo dotknúť, všade okolo seba kopalo a bránilo sa ako zranené zvieratko.

Vo svojich spomienkach pôjdem trochu ďalej. Spomínam si na 9-ročné dievčatko, ktoré nám priviezli vyhladované, s rukou v sádre sociálne pracovníčky z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Upozornil na ňu farár z jednej časti predmestia Nitry. Videl ju ako sedí blízko kostola špinavá, zablatená, drží si ruku a žobre. Spýtal sa jej, čo tam robí a ona odpovedala, že ju mama poslala, aby išla žobrať jedlo a peniaze a že ak nič nedonesie, že ju zase zbije. Neváhal a okamžite zavolal na oddelenie sociálnoprávnej ochrany detí na Úrad práce a dievčatko bolo okamžite umiestnené do Centra Slniečko. Predtým, ale musela ísť do nemocnice, lebo ruka, ktorú si pridržiavala, bola zlomená. Zlomila jej ju mama. Odvtedy ubehlo viac ako 15 rokov. Dievčatko sa dostalo do náhradnej rodiny, vyštudovala strednú školu, úspešne zmaturovala, vydala sa a už má aj vlastné dieťa, o ktoré sa príkladne stará. Nebolo to jednoduché, keď ju k nám doviezli, s nikým dlho nechcela komunikovať, schovávala si každý deň do postele, do skrine jedlo. Bála sa, že môže prísť opäť obdobie, keď bude hladná. Nikomu nedôverovala. Čas, láskyplný prístup tímu v Centre Slniečko a skvelých pestúnov pomaly zacelil „ rany na duši a tele“.

• Krízová linka Centra Slniečko – 0905 511 512
• Linka detskej istoty: 116111
• Linka detskej dôvery: 0907 401 749
• Linka pomoci obetiam násilia: 0850 111 321 
• Bezplatná telefonická linka pre nahlásenie zneužívania sociálneho systému a zanedbávania starostlivosti o deti: 0800 191 222
• Centrum pre obete domáceho násilia – Centrum Slniečko
• Deti – Linka Detskej Istoty (ldi.sk)
• linka@pomocobetiam.sk
• Krízová linka pomoci – IPčko.sk (krizovalinkapomoci.sk)